Bolesť, smútok a nenávisť. Ešte aj dnes sú v hlavách a dušiach  pozostalých, ktorí doma márne čakali svojich otcov a manželov v ten osudný deň. Neprišli. Ležali v kalužiach krvi na väzenských chodbách.
 
Dokonalý plán?
 
Plán úteku z Leopoldovského väzenia v roku 1991 má širšie súvislosti. Siaha do roku 1990, kedy sa v marci početná skupina väzňov v Leopoldovskej väznici vzbúrila, vzala rukojemníkov z radov väzňov a požadovala slobodu. Reagovala na udelené amnestie „menším zločincom“ prezidenta Havla. /Pravda je, že amnestie dostali aj poriadne veľkí kriminálnici/ Slobodu si „nevybojovali“, ale podarilo sa im podpáliť takmer celý D blok väznice. 
 
 

 
Poďme ale k našim siedmim trestancom. Medzi „veľkými leopoldovskými chlapcami“ bol v marci 1990 aj Tibor Polgári. Po neúspešnom väzenskom prevrate sa nejaký čas rozhodovalo, či väzňov prerozdelia do iných väzníc, alebo  ich nechajú v nezdemolovaných priestoroch leopoldovskej basy. Napokon zostali  v Leopoldove a Polgári pokračoval v tom, čo si vydobil v období pred rokom 1990. Bol totiž vo väzení veľmi „významnou“ osobou. Mal pod palcom klan, ktorý podplácal dozorcov a tí za odmenu zohnali alkohol, cigarety a lieky na klepanie. Polgári sedel za vydieranie, no neskôr mu pridali za útok na dozorcu a pokus o útek 13 rokov.
 
Myšlienka na ďalší útek sa v jeho hlave začala rodiť už krátko po neúspešnej vzbure. Obklopil sa poslušnými a lojálnymi ľudmi. Do Leopoldova v tom čase eskortovali aj jeho kamaráta z ružomberskej basy, Miloša Urigu. Po prvom stretnutí na  „novom pôsobisku“ dal Polgári Urigovi pocítiť, kto je v Leopoldove šéf. Uriga bol však veľmi silný a veľký chlap, mnohí z neho mali strach a Polgári cítil, že si ho musí nakloniť na svoju stranu (okrem toho vedel aj šoférovať, čo sa im neskôr veľmi hodilo). Boli na spoločnom oddelení, často sa navštevovali a vzniklo „puto“, ktoré malo jediný cieľ – útek.
 
Ten sa rodil veľmi tajne. Banda si vo väzenskej nástrojárni vyrobila nože a iné zbrane. Skupina bola  odolná voči väzenským podmienkam. Polgári svojim „blízkym“ vytvoril dokonalé prostredie pre prípravu tohto činu. Spolu s kumpánmi údajne podplatil dozorcov ktorým sľúbili, že prepad stráží bude vyzerať veľmi reálne a že nikomu zo strážnikov sa nič nestane. Všetko nasvedčuje tomu, že niektorí dozorcovia  museli byť naozaj  podplatení. Väzni sa totiž poľahky dostali z druhého poschodia až ku hlavnej bráne bez toho, aby si to ktokoľvek všimol. Ale nepredbiehajme...
 
Krutá zámienka
 
23. novembra 1991 Polgári zavolal dozorcu a požiadal ho, či by mohol ešte hodiť list do schránky. Dozorca mu to povolil a pustil ho cez gáter ku schránke. Polgári dozorcu napadol a Uriga ho ÚDAJNE niekoľkokrát pichol nožom. Neskôr sa dostali k pracovníkom režimu, ktorých zviazali, zbili a povyzliekali z uniforiem.. To už bola banda takmer kompletná. Polgári s Urigom sa poľahky dostali ku hlavnej bráne, kde napadli ďalších dvoch dozorcov a chladnokrvne ich zavraždili. Jeden z nich mal len 20 rokov. Mŕtvym vzali zbrane a vrátili sa pre zvyšok bandy na oddiel. Dopichaný dozorca už nežil. Polgári sa vydal po svojho kamaráta na vyššie poschodie. Chcel mu v tom zabrániť náhodný väzeň, ktorého to napokon stálo život. Polgári ho zastrelil. Ozbrojená banda opustila brány väznice aj s jedným rukojemníkom. Zastavili prvé auto. Tehotná žena v šoku vyskočila z vozidla, nechali ju odísť. Bolo ich však aj s rukojemníkom na jedno auto priveľa a tak sa dohodli, že rukojemníka prepustia. Ten dopadol zo všetkých dozorcov, ktorých banda stretla, najlepšie.
 
Na „slobode“ len niekoľko hodín...
 
Väzni robili na slobode jednu chybu za chybou. Ukradli viac áut, na jednom z nich havarovali. Neskôr im na ďalšom ukradnutom aute došiel benzín a pešo sa dostali k najbližšej vlakovej stanici. Mali namierené do Bratislavy a potom cez Poľsko loďou až do Austrálie. Na stanici však naskočili na vlak, ktorý ich odviezol späť do Leopoldova. Až na Urigu. Ten šiel vlastným smerom. V Leopoldove už boli vtedy  poriadne policajné manévre. Väzni preto rýchlo ušli na poľnohospodárske družstvo v Žlkovciach, kde sa ukryli do stohu slamy. Boli však netrpezliví a stále vykúkali von. Neskôr si ich všimli zamestnanci družstva, ktorí zalarmovali políciu. Po menšej prestrelke sa banda vzdala. Urigu chytili o pár hodín neskôr. Všetci dostali vysoké tresty a traja doživotie......
 
Naozaj vraždil aj Uriga?

Krátko po vynesení rozsudkov sa jeden z doživotne odsúdeních vo svojej cele obesil.
Miloš Uriga po niekoľkých rokoch vydal ucelenú zbierku textov a nazval ju „Za živa pochovaná pravda“. Po jej zverejnení vznikli diskusie, či je zbierka naozaj dielom Urigu. Mnohé z toho, čo Uriga napísal,  sa totiž nezhodovalo s vyšetrovacím spisom súdu.  Vznikli aj dohady, že si chce takto falošne očistiť svoje meno. Podľa toho čo píše, (je to verejne dostupné na internete, treba googliť), on nezabíjal a nebyť jeho, počet mŕtvych je oveľa vyšší. Vraj sa prihovoril aj za rukojemníka, ktorého pri aute prepustili. Celá zverejnená zbierka sa nesie v hlbokej pokore, všetko zlé, čo v minulosti urobil, oľutoval. Našiel Boha...
 
Po niekoľkých rokoch od rozsudku sa Uriga dostal do inej cely. Raz večer mu morzeovkou niekto vyklepkal znaky. Zistil, že je to jeden z jeho komplicov pri úteku, ktorý sa dozvedel, že Urigu premiestnili. Polgári to však nebol.. Cez otvor v záchode sa im podarilo chvíľu rozprávať. Uriga sa dozvedel, že všetci na súde svedčili proti nemu. Aj na základe týchto svedectiev dostal Uriga doživotie. Človek na druhej strane bol ochotný Urigovi dosvedčiť „nevinu“, resp. fakt, že nevraždil. Obnova procesu sa už ale neudiala. Kto vie prečo?
 
Je vskutku otázne, či zbierka, ktorá sa objavila na internete, je pravdivá a či ju naozaj napísal Miloš Uriga. Chce to chvíľu času, ale cez internet sa dá "vystopovať" aktivita tohto, na doživotie odsúdeného väzňa. Je toho málo, ale objavuje sa v zápiskoch väzenského vikariátu ako vzorný väzeň. Píše prózu orientovanú na Boha a získal viacero väzenských ocenení.
 
Ľudské dobro?
 
Verím v ľudské dobro. Verím, že človek sa môže zmeniť. Ľudia, ktorí roky s väzňami pracujú, musia vidieť, či existuje šanca na nápravu..
 
V roku 2009 prepustili prvého z tejto sedmičky, vlastne šestky. Václav Fedák je na slobode a verím, že sa zaradil po 18 rokoch vo väzení do riadneho života. Na budúci rok prepustia ďalšieho – Vladimíra Dudu. Po ňom ďalšieho a ďalšieho.
 
To, čo urobili, si zo svojich životov už nikdy nezmažú, ale niektorí z nich majú šancu dokázať, že život je o hodnotách,  nie o násilí. Verím, že tú šancu dostane aj Miloš Uriga. Mŕtvym to už život nevráti, ale možno niekomu inému pomôže a snáď Boh, ktorého našiel, mu ukáže správnu cestu...